01. Babka

01.01.2016 17:00

Už keď som sa narodil, chýbal mi do kompletného kvarteta starých rodičov dedko - mamin otec. Jeho téma je však u nás celkom živá stále. Mamka často spomína na život na dedine (dnes mestskej časti), na svoje detstvo i na prístup rodičov. Dedko bol asi taká pravá flegma - pohoďák, ktorý si príliš nelámal hlavu nad životom. Preto aj škoda pre mňa, že som nejaké základy od neho nemohol dostať, možno by som mal teraz odlišný život. Ale o tomto možno inokedy. Otcovi rodičia mi spestrili aspoň rané detstvo. Starká však už bola chorá a zreteľné spomienky na ňu som si už neuchoval, keďže sa mi, ako dieťaťu, venovať ani nemohla. Túto absenciu však dokonale kompenzoval dedo. Síce som bol fakt maličký, ale skutočne si pamätám tú lásku, s ktorou sa mi venoval, keď sme k nim chodili cez víkendy na dedinu. Vlastne vďaka nemu poznám život obgenerácie predo mnou z vlastnej skúsenosti. Prečo toto píšem ako debut svojho blogu?

Pretože 26 rokov a 356 dní som mal babku (maminu mamu). Tá teda bola :) Ako som písal, mama hovorí veľa o svojej mladosti, takže babkinu povahu poznám ešte dávno pred tým, než som sám uzrel svetlo sveta. Jasné, potom už zostarla, takže predsa len, trošku sa to pomení. Ale nikdy nebola ako klasickí aj mladší dôchodcovia, nesťažovala sa, že bolí ma hento, tamto. Celý život bola parádnica, žiadne „hustky“ (šatky), palicu síce mala, ale v živote ju asi nepoužila. Na atmosféru pokecov s ňou nikdy nezabudnem, pretože rozum jej fungoval stále veľmi dobre a oblafnúť by ju nedokázal nik. Koľko sme sa v puberte nasmiali, keď nadávala na naše „cundry“, čo si „neznajú ani gačky orajbac“. Vlastným deťom, ktoré mali dávno po 40-ke či 50-tke dávala školenia a celkom agresívne sa prejavovala jej alergia na ľudskú hlúposť. Rada si zaspievala, zatancovala a pijakom vždy nadávala. To bola moja babka, ktorej venujem svoj debutový blog už hore do neba. Ako však napísať nejaký odkaz pre vás, aby to nebolo klišé? Hmmm... Ak ešte môžeš, buď vnúčaťom a nie len náhodným okoloidúcim.