Rozhodnutie - nepísať v nedeľu sa mi už ukazuje ako správne. Včera som ťahal hádam rekordnú nočnú, ale už som zvyknutý na nárazovú prácu. Popoludní som dospal. Pritom téma by bola jasná. Až taká jasná, že som ju spracoval aj pracovne a teraz vám ponúkam niečo ako zajtrajšie noviny. Na svojom blogu však použijem svoju pôvodnú needitovanú verziu, ktorú si trošku zeditujem sám. Druhýkrát by som chcel úvahovku venovať a opäť zosnulej osobe.
V závere marca 2015 nás opustil športový komentátor, ktorého som roky počúval pri hokejových prenosoch Ivan Niňaj. V nedeľu ráno však zomrel aj jeho kolega Karol Polák, ktorý je predchodcom Marcela Merčiaka a ktorý fascinoval športových (najmä futbalových) fanúšikov v časoch socializmu. Nemôžem tvrdiť, že by pán Polák bol mojím vzorom, pretože som jeho komentár ani nezažil. Pán Polák sa mi však vždy bude spájať s mojimi novinárskymi začiatkami a študentskou praxou po prvom ročníku na univerzite. Legendárny komentátor v Štrbe organizoval futbalové turnaje detí z detských domovov, čím sa stal jedným z mojich prvých respondentov v novinárskej kariére. Dvadsaťročné „ucho“ vtedy s roztraseným hlasom predstúpilo pred ikonu športového novinárstva a pýtalo sa ho vtedy začiatočnícke otázky. Dodnes mám tú nahrávku a zacitujem vám, ako ma pán Polák vyškolil z novinárskej objektivity, keď som sa ho cez prestávku finále spýtal, či verí, že si výber Košického kraja udrží vedenie: „Ja nesmiem veriť. Nie som fanúšik jedného, druhého, tretieho, ani štvrtého mužstva. Som riaditeľ turnaja a snažím sa vytvoriť atmosféru na štadióne. Ja nesmiem fandiť nikomu.“ Odpočívajte v pokoji pán Polák.