08. Oslobodzovanie

Tento blog by som mohol nazvať „Sloboda“, ale urobíme to inak. „Slobodu“ si radšej ušetrím trebárs na 17. november, aspoň si dodám trochu dlhodobej perspektívy, ale z obsahové hľadiska sa radšej sústredím na proces dosiahnutia slobody, teda oslobodzovanie a hlavne nebudem primárne slobodu riešiť z politického hľadiska. Absolútna sloboda z prvoplánového hľadiska je totiž anarchiou a anarchia je utopistickou filozofiou. Niečo v tomto zmysle som mal niekedy na Pokeci, keďže anarchia vo mne vždy vzbudzovala záujem. Ale chápem, že slobodu jedným musia obmedziť zákony, aby zas prví neobmedzovali slobodu druhým. Vychádzajme teda z toho, že sme relatívne slobodnou krajinou a dosť politiky. Neviem, či to je nejaký historický pozostatok alebo návyk, ale ľudia sa nedokážu cítiť komfortne, ak cítia slobodu. Začnem najmenšou skupinkou. Ak si niekto v pohode žije, dajme tomu teenageri, ktorí majú bežne solventných rodičov alebo aj mladí ľudia, tak hľadajú výzvy - školu, prácu, aby niečo v živote sami dosiahli... ale za akú cenu? Dajú si nad seba profesora či šéfa, ktorých pravidlami sa musia riadiť. Vlastná ambicióznosť ich oberá o slobodu. V podstate je to v súčasnej situácii aj mojim prípadom. Bežne však ľudia musia podľahnúť pravidlám zamestnávateľa, lebo nesloboda im prinesie peniaze. Čiže do určitej miery by sa sloboda dala aj oceňovať. Keby ste mali oslíka otras sa, tak by ste boli slobodnejší. Niekto zase spácha trestný čin a o tú relatívnu fyzickú slobodu príde. Takmer všetci o sa jej vzdajú dokonca dobrovoľne. Buď vstúpia do kláštora alebo si vezmú papučkárskeho partnera. Prečo partneri tak enormne túžia po obmedzovaní slobody toho druhého, mi vždy bude záhadou. Milujem ťa, ale dúfam, že si uvedomuješ, že nesmieš toto a musíš hento... Láska by mala predsa robiť ľudí šťastnými a nie im brať slobodu.

To sú možno také polovonkajšie prejavy, tak trochu outdoorový šport. Ale prejdime na „pohodlný“ indoor. Tým sa človek môže oslobodiť najlepšie a najreálnejšie. Vytvoriť si svoju bublinu a obrniť sa pred svetom neschopným anarchie a vytvoriť si vnútornú anarchiu sám v sebe. Problémom, ktorý však nastáva je, že vonkajší svet vždy vplýva na ten vnútorný a nedá sa odosobniť lúsknutím prstov. Ani vytvorenie tej vnútornej anarchie, neznamená, že oslobodzovanie sa je ukončené a máte slobodu. Práve táto anarchia znamená oslobodzovanie, práve ten proces. Vždy vám to do toho bude ten vonkajší svet kopať, pichať do toho. Preto je dôležité si svoj svet očistiť od vplyvov, ktoré vám kúsočky slobody odlupujú, no zároveň ich trpieť nemusíte. Ktovie, možno tá pravá sloboda nastane až v hrobe. Zatiaľ som tam nebol, ale možno sa potom o skúsenosť podelím. Ale možno aj potom bude nutné riadiť sa nejakými pravidlami. To odštepovanie zo slobody sa už stalo takým ľudským, že má človek pochybnosť o tom, či vôbec po smrti zakončí proces oslobodzovania. Divné...